Mám za sebou prvý týždeň s foťákom Sony. Menovite A7Riii. A ok, máte pravdu, teraz, keď to píšem, sú to už týždne dva. A nebude to len jeden článok. Nikomu z vás by sa to asi v celku nechcelo čítať (čož neviem, si sa vám bude chcieť aspoň postupne, že). A je možné, že sa o foťáku zas tak veľa nedozviete. O ňom možno radšej natočím video.
 Boli to na moje pomery veľmi intenzívne dva týždne. Stihol som fotiť snáď všetko čo sa dalo.
Dominika je moja (ne)spolužiačka z JAMU. To “ne” tam je, lebo ja už na JAMU nie som a keď som bol, tak tam Dominika ešte nebola a teraz, keď už tam je, tak tam ja… no chápete, proste som starý. Trochu.
S Dominikou sme už raz fotili. Nedávno, ale ešte na Nikon a aj napriek tomu, že sa nám podarili aj super fotky, tak som vôbec nebol spokojný. Okrem pleťovky (s ktorou som mal dlhodobý problém a nevedel som sa z toho nejak postupne dostať) som mal viac fotiek zaostrených inam, než bolo treba. Jasné, bola to aj moja chyba, nie len foťáku, ale… Ale foťák beriem ako nástroj, ktorý by mi mohol pomáhať a nie mi fotenie komplikovať. Okrem techniky v pevnom skupenstve trošku nefungovala ani technika fotenia z mojej strany. Fotenie ľudí mám síce strašne rád, ale je to pre mňa stále náročné. Totiž. Bežne fotím autá. O autách vieme, že výraz majú tak nejak od výroby. Ľudia sa do správneho, prirodzeného výrazu musia dostať. Dôležitá je atmosféra a teda - fotograf.
K foteniu Dominiky. Že sa sa vždy tak jednoducho dostanem od témy. To mi pripomína našu profesorku na gympli, ktorá… nie, dobre, robím si srandu. :)) Dominika sama fotí a teda má nejakú predstavu o tom, čo by sa jej páčilo, prípadne o tom, ako by fotila ona. To, samozrejme, veľmi nepomáha. Hlavne, keď si sebou ešte nie som úplne istý. Mám tak nejak neustále pocit, že som pod kontrolou niekoho, kto tiež vie, čo sa práve deje.
Pri fotení sa vždy potrebujem "rozfotiť", teda jednoducho fotiť pár portrétov bez toho, aby som sa nejak extra sústredil na miesto, pózy a podobne. To bolo ešte zvýraznené novým foťákom. Prvých pár (no, viac, než pár) fotiek šlo teda tak nejak do koša hneď po tom, ako boli odfotené (chudinky). Prvá lokalita skúsená, prešli sme ďalej a ďalej, až sme sa dostali po staršiu, rozbitú budovu. Tá síce bola zaujímavá ale nedostupná a fakt až trošku zbytočne moc škaredá. Kúsok ďalej sme ale dokázali nájsť džungľu.
Respektíve. Dva stromy. Tie vytvorili pocit zalesneného územia a nie centra mesta. Pri tom mi napadlo, že som sa stále nejak nenaučil púštať k foteniu hudbu, tak som sa rozhodol to zmeniť a opýtal sa Dominiky, čo mám pustiť, aby sa cítila trochu lepšie a nebolo len také divné ticho a cvakanie uzávierky (teda, cvakanie… mal som zapnutú digitálnu uzávierku, takže bolo že úplné ticho…). Niekedy, keď fotím totiž nedokážem úplne rozmýšľať nad tým, čo povedať, takže len tak zamyslene hmmkam… a hovoriaca modelka nie je úplne ideálny stav… že, Domi? 
Dominika si vybrala Zicha. Za zvuku “chuti majoránky” sme ešte pár fotiek cvakli a šli zasa ďalej.
K budove Anthroposu. Veľmi zaujímavá budova. Podľa inšpirácie od myšlienky knihy “Kraď jako umělec” od Austina Kleona sme trošku vykradli nápad od skvelej Márie Švarbovej (ak ju ešte náhodou nepoznáte, tak to bežte hneď napraviť) a jej myšlienky začlenenia osôb do prostredia. Ona používa bazény, My sme použili okná. Myslím, že to celkom vyšlo. A vlastne sme až tak nekradli, keďže sme nemali bazén, nie?  Po týchto fotkách už som bol spokojný. To pri fotení niekedy znamená, že jednoducho odmietam ísť ďalej, lebo si hovorím, že tam už aj tak nič nevyjde. Som tvrdohlavý, hej. Ale asi nie dosť, lebo sme šli ešte kúsok ďalej a odfotili dokonca ešte pár fotiek. 
Prišla tma a s ňou aj koniec ďalšieho zábavného fotenia. 
Sumarizácia? Odfotených asi 1000 fotiek, vybraných asi 100 a z toho top výber asi 25. Hovorte si čo chcete, ale beriem to ako úspech. V ďalšom článku? Prvá svadba so Sony. A to že úplne skvelá svadba. 

Je strašne super, ak ste sa dostali až sem. A ak sa vám takýto denníčkový príspevok páčil, dajte vedieť, zdieľajte... čokoľvek poteší. 
Díky! Vidíme sa čoskoro.
Back to Top